Kostol sv. Mikuláša

História kostola

Kostol svätého Mikuláša v Porube je národnou kultúrnou pamiatkou. Stojí uprostred obce Poruba na vyvýšenom mieste z dôvodu ochrany pred požiarom. Taktiež to svedčí to o jeho strategickom význame. Pochádza z obdobia konca trinásteho a začiatku štrnásteho storočia. Prvá písomná zmienka o Porube je z roku 1330, avšak v tomto čase už kostol určite stál. Je to vzácna ukážka stredovekého komplexu opevnenej vidieckej sakrálnej stavby s cintorínom. 

Kostol bol upravovaný začiatkom pätnásteho storočia, zaklenutý v roku 1658, renovovaný v roku 1830 a 1927. Je postavený v gotickom slohu. Z gotických prvkov je na východnej strane presbytéria situované zachované gotické okno s kamennou trojlistovou kružbou.

V minulosti bola okolo kostola priekopa, v ktorej bola voda a dnu sa vchádzalo po drevenom mostíku. Neoddeliteľnou súčasťou chrámu sú ochranné múry, ktoré tiež zohrali významnú úlohu pri ochrane obyvateľstva v dávnej minulosti. Pochádzajú z rovnakého obdobia ako aj kostol a sú dostatočne hrubé.

Porubský kostol je jednoloďová stavba so štvorcovým presbytériom - miesto, kde kňaz slúži svätú omšu.  Je zaklenuté valenou klenbou. Zo severu je prepojené gotickým lomeným portálom so sakristiou. Na západnej strane kostola sa nachádza predstavaná veža so štvorcovým pôdorysom s gotickými okienkami zakončená drevenou zašalovanou pavlačkou, ktorá je zastrešená barokovou šindľovou baňou. Veža má cibuľovitý tvar. Kostol mal pravdepodobne voľakedy dve veže, jednu veľkú, v ktorej sú zvony a druhú, o ktorej sa dá hovoriť ako o zmenšenine prvej veľkej veže. V lodi kostola sú dnes oproti sebe stojace dva páry zväčšovacích okien.

Svojský ráz dodáva kostolíku 11 starých líp, ktoré sú vysadené v blízkosti ohrady kostola po jej vnútornej aj vonkajšej strane. Ich vek je asi 550 rokov, prezrádzajú to ich kmene s obvodmi 360 cm, 310 cm, 285 cm, 265 cm a 220 cm. Patria medzi chránené stromy.

Patrón kostola - sv. Mikuláš

Spomienka 6. decembra 

Svätý Mikuláš, (gr. Άγιος Νικόλαος, Ágios Nikólaos, * asi 270 – † 345/352) bol biskup. Narodil sa v maloázijskom gréckom meste Patara v rímskej provincií Lycii, dnes pri tureckom meste Demre, kde až do roku 1922 žili ortodoxní Gréci.

Mikuláš sa narodil do bohatej kresťanskej gréckej rodiny manželom Epifaniovi a Ioanne v meste Patara. V mladosti sa podujal na cestu do Jeruzalema, kde si pozrel zvyšky Kristovho kríža a Kristov hrob. Podľa legendy Mikuláš študoval v Alexandrii, pričom cestou z Alexandrie do Myry (grécke mesto v Mikulášovej rodnej Lýkii) údajne zachránil muža, ktorý padol cez palubu. Keď potom loď dorazila do Myry, v meste vyberali nového biskupa, nakoľko predošlý zomrel. Chceli vybrať "muža, ktorý víťazí" (po grécky νίκη, Niki=víťazstvo). Keď sa to dopočul človek, ktorého Mikuláš zachránil, navrhol, aby bol za biskupa vybraný obetavý Nikolaos, ktorý nosí aj meno víťaza (νίκη, niki=víťazstvo, λαός, laos=ľud).

Ako biskup pomáhal kresťanom, ktorí boli prenasledovaní počas vlády Diokleciána. Zachránil mnoho odsúdených kresťanov, ktorých vykúpil vďaka svojmu bohatstvu. Na svoje náklady dal postaviť aj nemocnicu. Mikuláš sa stal pre svoje činy obľúbeným biskupom, no ani on neunikol prenasledovaniu, bol zatknutý a na trest čakal vo väzení. Avšak v roku 313 vydal cisár Konštantín Veľký Milánsky edikt, ktorý povoľoval beztrestné vyznávanie kresťanstva a tak bol Mikuláš oslobodený. Po oslobodení sa z neho stal arcibiskup.

Jeho najznámejším činom je určite zachránenie troch dcér. V meste totiž žila jedna rodina, ktorej otec prišiel o všetky peniaze a jeho tri dcéry si mali na živobytie a veno zarábať ako prostitútky. Keď sa to dozvedel Mikuláš, rozhodol sa im pomôcť. V noci dal do mešca peniaze a položil ich na okno domu, v ktorom rodina bývala. To isté urobil aj ďalšiu noc a majiteľ domu bol zvedavý, kto je ten dobrodinec. Na tretí deň si teda na Mikuláša počkal, keď dával mešec na okno a poďakoval sa mu. Mikuláš mu povedal, aby toto tajomstvo neprezradil. Každej dcére dal takto ako veno dokopy 100 aureov. V roku 325 po Kr. sa Mikuláš zúčastnil prvej cirkevnej synody v Bithýnskej Nikaii, na ktorej bol aj rímsky cisár Konštantín Veľký. Tu sa Mikuláš pohádal s nepravým kresťanským učením alexandrijského biskupa Areia (arianizmus) a podľa legendy ho dokonca udrel do tváre, za čo ho cisár na nejaký čas zavrel do väzenia. Sv. Mikuláš zomrel pokojnou smrťou 6. decembra roku 330 (podľa iných 345 alebo 352).

Jeho telo bolo uložené do sarkofágu a namočené do myrhy. V roku 1087 ukradli námorníci z juhotalianskeho mesta Bari sarkofág z Myry a priviezli ho do Bari, kde ho uložili v chráme sv. Štefana (Ναός του Αγίου Στεφάνου). Počas jednej bohoslužby sa údajne zo sarkofágu začalo prúdom valiť také množstvo myrhy, že veriaci ju pozbierali do fľašiek a používali ju proti rôznym chorobám. Aj dnes je v sarkofágu stále veľa myrhy. Niektorí vravia o zázraku a o večnej myrhe v hrobe Sv. Mikuláša. Podľa kostrových pozostatkov moderní vedci spravili rekonštrukciu Mikulášovej tváre. Zlomenina nosu je pravdepodobne výsledkom hádky s biskupom Areiom.

Stredoveké nástenné maľby

Kostol svätého Mikuláša je známy najmä svojim freskami, ktoré sa zachovali v celom presbytériu a čiastočne aj v lodi. Sú taktiež súčasťou národnej kultúrnej pamiatky. Svojou kvalitou maľby a zachovania sa radia k úplnej špičke gotickej nástennej maľby na Slovensku.

V Porube sa nachádzajú nielen pravé fresky tzv. all fresco, ale aj druhotné fresky secco fresco. Postup práce býval zložitý. Pri all fresco musel autor najprv urobiť návrh, ktorý sa predložil cirkevnej rade. Bolo na nej, či sa návrh schváli. Ak rozhodla kladne, začala sa realizácia výmaľby, ktorá nebola vôbec jednoduchá, umelec si musel prácu rozdeliť do tzv. denného plánu, kde si značil, čo v ten-ktorý deň urobí. Na hrubú omietku sa natiahla tenká vápenatá omietka. Umelec si na ňu priložil šablónu a pozdĺž okraja nanášal farbu, pokým bola omietka vlhká. Secco fresco sa na rozdiel od all fresco maľuje na suchú omietku.

V roku 1647 padol kostol do rúk protestantov, ktorí fresky zabielili. Možno, keby ich nezabielili, dnes by už neboli existovali.

Steny v presbytériu, kde sa nachádzajú fresky zo 14. storočia, boli zalíčené vápnom až do roku 1901. Toho roku národovec Jozef Kačka  pozval do Poruby troch maliarov: Štefana Grocha, pána Klosku a pána Šualíka., ktorí steny umývali a v roku 1903 odkryli pôvodné fresky, ktoré zreštaurovali. V skutočnosti ich len premaľovali.

Plochu klenby v presbytériu vypĺňa modrá hviezdnatá obloha, ktorú dopĺňa maľba slnka a mesiaca. Jej dominujúcim prvkom je maľba Krista – sudcu uložená v mandorle – svätožiara obklopujúca hlavy svätcov v podobe mandle, mandorla po taliansky značí mandľu. Kristus je znázornený s dlhými hnedými vlasmi a bradou, v ľavej ruke drží knihu a pravú ma zdvihnutú s dvoma vystretými prstami - ukazovákom a prostredníkom. Okolo Krista sú maľby symbolov evanjelistov, lev patrí sv. Markovi, býk sv. Lukášovi. Tieto symboly nemajú orámovanie, sú voľne vložené do hviezdnatej oblohy. Symboly sv. Matúša – anjel a sv. Jána – orol sú vložené do okrúhlych rámov. Na ďalších maľbách sú vyobrazení cirkevní otcovia: sv. Ambróz, sv. Gregor, sv. Augustín a sv. Hieroným.

Ďalším zobrazením na freske presbytéria je výjav Zvestovania Panne Márii. Postavy sú znázornené z profilu. V ľavej časti je archanjel Gabriel s veľkými krídlami, ktorý prichádza za Pannou Máriou stojacou vpravo pri tróne, za ktorým kľačí neznáma postava. Pravdepodobne ide o slúžku. Medzi Máriou a Gabrielom je maľba ľalie – znaku čistoty a nevinnosti.

Po obvode presbytéria sú v jednej línii zobrazení apoštoli, na severnej strane piati, na východnej štyria, v strede je gotické okno, na južnej strane sa pripája sv. Mikuláš a ešte jeden apoštol, zvyšné postavy apoštolov nie je vidieť, pretože ich zničilo rozširovanie okna. Väčšina apoštolov drží v ruke knihu.      

Nariasený záves tvorí najspodnejší pás malieb v presbytériu, na severnej strane je prerušený dverami vedúce do starej sakristie, ktorá sa už nepoužíva.

Oblúk, ktorým sa presbytérium otvára do lode, sa nazýva triumfálny oblúk. Ten je zo strany presbytéria zdobený motívom révovej rozviliny. Vnútri oblúka sa nachádzajú vzácne konsekračné kríže zo štrnásteho storočia. Ďalším motívom sú múdre a nemúdre panny. Ich vyobrazenia sú uložené vo štvorcových rámikoch. Päť múdrych panien sa nachádza na severnej strane oblúka a držia zažaté lampy, pretože si nezabudli zobrať so sebou olej, ako hovorí evanjelium. Maľby piatich nemúdrych panien so zhasnutými lampášmi, pretože na olej zabudli (preto nemúdre) sú umiestnené na južnej strane triumfálneho oblúka. Stena oblúka, ktorá smeruje lode, je tiež zdobená révovou rozvilinou.

V lodi dominujú výjavy Posledného súdu. Ten zastupujú obrazy Váženie duší (Psychostáza) a Panna Mária Ochrankyňa.

Obraz Psychostázy vložený do rámu sa nachádza na južnej strane hneď vedľa triumfálneho oblúka. Ústredná postava Archanjel Michal s mohutnými krídlami stojí, pravú ruku má zdvihnutú a drží v nej meč, v ľavej ruke, ktorú má blízko hrude drží misky váh s dušou zosnulej ženy. Z pohľadu Archanjela ľavú misku váh ťahajú k sebe čert a dve ženské postavy, tieto sily vyrovnáva malý anjel, ktorý je zobrazený nad miskou. Po Michalovej pravici stojí Alžbeta Durínska s pokojným výrazom v tvári orodujúca za dušu zosnulej ženy. Alžbeta bola ochrankyňou baníkov. Jej maľba môže súvisieť s tým, že Poruba bola banícka obec a baníci sa k nej chodili modliť a prosiť o pomoc v núdzi.

Na severnej strane vedľa oblúka sa nachádza obraz Panny Márie Ochrankyne. Korunovaná Mária roztvára svoj červený široký plášť - zopnutý vpredu agrafou nad skupinami kľačiacich prosebníkov, ktorí sú usporiadaní v horizontálnych radoch. Prítomné sú ďalšie dve svätice. Naľavo sa nachádza svätá Barbora  - patrónka baníkov, po Máriinej pravici je cisárovná Helena s vysokou ľaliovitou korunou. 

V lodi sa zachovali maľby svätcov Štefana prvomučeníka a Mikuláša. Výjav mučenia svätého Vavrinca je znehodnotený nevhodnou reštauráciou. Čiastočne sa zachoval zápas sv. Juraja sediacom na koni s drakom.

Oltár

Paradoxne,  oltár sa v porubskom kostole v súčasnosti nenachádza, bol rozobratý a prevezený do Bojníc v roku 1997 za účelom reštaurácie, ktorej sa však do tejto doby ešte nepodrobil.  Je barokový a vyrobený v roku 1701. Má dve časti  - spodná, murovaná menza a horná, drevená. Smerom do výšky sa zužuje. Dominujú obrazy v zlatých rámoch, ktoré zobrazujú svätého Mikuláša – patróna kostola a svätého Juraja, ktorý je tiež zobrazený na maľbe v lodi. Po oboch stranách sú odstúpené dvojice pol a štvrťky stĺpov s korintskými hlavicami. Tento oltár predstavuje ambitový typ. Je doplnený akantovými rozvilinami, ktoré sú akoby popriliepané z bokov na oltár. Po bokoch spodnej časti stoja v takmer životnej veľkosti sochy svätého Petra s kľúčmi a svätého Pavla s mečom. Každý z nich drží v ruke knihu. Ďalšie sochy predstavujú postavy svätej Kataríny, svätej Barbory a Immaculaty. Kým sa nachádzal oltár v kostole, bývalo na ňom položené tabernákulum, ľudovo povedané bohostánok.

Kedysi bol v Porube ešte starší gotický oltár, z ktorého sa zachovali sošky svätých Mikuláša, Juraja, Ladislava a Václava. Tieto sa však v súčasnosti tiež nachádzajú na bojnickom zámku, kde boli do roku 1994 vystavované, dnes sú uložené v zámockom depozite. V Porube sú len odliatky týchto sôch. Tento gotický oltár bol postavený na murovanej menze, ktorá sa zachovala. Keď Porubu obsadili protestanti, oltár odstránili, ponechali jedine menzu. Keď katolíci spätne získali kostol, priniesli nový barokový oltár, ktorý bol celý drevený a osadili ho do menzy, pričom ju poškodili. Poškodenie však nebolo viditeľné, pretože ho oltár zakrýval. Dnes menzu zakrýva biela plachta a je tam vystavené tabernákulum.

Kazateľnica

V súčasnosti je obnovená, ale svojmu pôvodnému účelu, bližšiemu kontaktu kňaza s veriacimi, neslúži. V kostole sa nachádza od 17. storočia, konkrétne od roku 1633. Je murovaná a ak by sa priečne prerezala, ukázal by sa kalich. Kazateľnica je zdobená červenými a zelenými ľaliami navzájom sa striedajúcimi, ktoré sú uložené v podlhovastých obdĺžnikových poliach. Dominuje latinský nápis, ktorý sa nachádza pod ľaliami: „HOC SUGGESTUM EX TRUERERE CURARUNT ADAMUS ET GEORGIS JALOWYCH“  - „Túto kazateľňu dali postaviť Adam a Juraj Jalowí.“

Krstiteľnica

Kamenná krstiteľnica je celá vytesaná z kameňa. Jej pôvodné miesto sa nachádzalo pod triumfálnym oblúkom. Táto skutočnosť sa zistila až v súčasnosti pri generálnej oprave, po odkrytí betónovej podlahy z konca 19. storočia. Krstiteľnica pochádza zo začiatku 16. storočia.

Organ

Organ je jednomanuálový, 6 registrový organ postavený firmou Otakár Vážanský v Nitre. Rok postavenia nie je na hracom stole uvedený a nenašiel sa ani vo farskej kronike ktorá sa nachádza na farskom úrade v Lazanoch.

Podľa údajom pamätníkov bol organ v Porube postavený za Slovenského štátu. Nástroj má samostatný hrací stôl umiestnený pred organovú skriňu. Ostatné časti (manuálová a pedálová vzdušnica, píšťalový fond, mechy elektrické čerpadlo vzduchu...) sú umiestnené v organovej skrini s rozmermi  2933 mm (šírka) x 1275 mm (hĺbka).

Na čelnej  stene organa je priečne delenie skrine naznačené soklovou rímsou a prospektovými píšťalami. Prospekt je vertikálne rozčlenený hladkými lizénami do troch píšťalových polí, z ktorých stredné je najvyššie aj najširšie. V prospekte sa nachádza  34 zinkových píšťal natretých na strieborno.

Na hracom stole je jedna manuálová klaviatúra s 54 klávesmi. Klávesový rozsah manuálu je  od tónu C až po tón f 3. Pedálová klaviatúra má klávesový rozsah od tónu C po tón d1

V sokli organovej skrine je umiestnená sústava čerpacieho a zásobného mecha. Vzduch do mechu organa je nasávaný z povaly kostola. Zásobný mech je tzv. plavákový. 

Nástroj v roku 2002 prešiel generálnou opravou.

Od 19. novembra 2012 sa začali práce na pravidelnej údržbe nástroja. Práce prebiehali pod vedením organára p. Petra Masarika. Údržba zahŕňala čistenie, intonáciu a ladenie organu. Práce boli ukončené 23. novembra 2012. 

V marci 2013 sa pokračovalo v údržbe nástroja, opäť pod vedením organára p. Petra Masarika. Pôvodné, technicky nevyhovujúce čerpadlo vzduchu bolo vymenené za nové, vďaka čomu sa eliminovali rušivé akustické vplyvy, ako aj vibrácie spôsobujúce rozlaďovanie nástroja. Organ je vo výbornom stave a jeho bohatý zvuk môžeme obdivovať v plnej kráse. 

Zvony

Vďaka svojej historickej hodnote neboli roztavené počas prvej svetovej vojny. Starí ľudia i dnes hovoria, že ich hlas je najzvučnejší a najkrajší v širokom okolí. Sú tri, každý z nich má iný tvar a veľkosť. Prvý zvon je štvorcentový, bez nápisu. Na druhom, osemdesiatkilogramovom zvone je nápis: „ECCE AGNUS DEI QUI TOLLIT PECCATA MUNDI“ – „Hľa, baránok boží, ktorý znáša hriechy sveta“. V roku 1930 bol zakúpený tretí zvon, pretože zvyšné dva nestačili. Nový zvon od Richarda Herolda z Chomútova stál 7238, 95 Kčs a vážil 243 kilogramov. Dňa 12. júna bol požehnaný prepoštom Medveckým. Na zvone je napísané: „NA PAMIATKU SLOVANSKÝCH APOŠTOLOV  SV. CYRILA A METODA“.

Drevený maľovaný strop

Drevený maľovaný renesančný strop v porubskom kostole je jedna z jeho dominantných hodnôt a jeden z mála zachovaných stropov tohto typu na Slovensku. V roku 2002 bola ukončená jeho reštaurácia. 
Maľovaný strop vznikol v roku 1658, uvádza to datovanie na jeho centrálnej tabuli, v období, kedy bol kostol v rukách protestantov, a to od roku 1647 do roku 1660. V tomto čase bol strop najpútavejším prvkom interiéru, pretože nástenné maľby boli zabielené s príchodom luteránov.

Tento strop je typ záklopového stropu. Jeho pohľadovú plochu tvorí 65 záklopových  dosák, ktoré sú odspodu podbité na nosný trámový systém. Na horné hrany bočných stien lode boli položené hrubo opracované trámy. Tenká krycie lišty prekrývajú spoje záklopových dosák.

Čo sa týka maliarskej výzdoby, dominujú pestrofarebné motívy ovocia, štylizovaných kvetov a vegetatívnych rozvilín, do ktorých sú lokálne umiestnené motívy vtákov a okrídlených anjelských hlavičiek.

Centrum stropu tvorí postava Krista Salvatora mundi – Spasiteľa sveta a štyroch evanjelistov. Kristus stojí, v ľavej ruke drží knihu a v pravej dlhú palicu. Má typické dlhé hnedé vlasy a rúcho so zeleným lemovaním, ktoré mu padá až po členky. Jeho vyobrazenie vyžaruje majestátny pokoj a harmóniu. Evanjelisti sú zobrazení aj so svojimi symbolmi, ktorých maľby sa nachádzajú tiež v presbytériu. Symboly svätých Marka – lev, Lukáša – býk a Jána - orol, sedia spolu s evanjelistami na kamenných podstavcov, na ktorých sú napísane ich mená, okrem symbolu svätého Matúša – anjela, ktorý sa vznáša vo vzduchu. Evanjelisti sú odetí do bohatých rozviatych drapérii, ktoré svojou dynamikou evokujú barok. 

Počas reštaurátorského výskumu sa zistilo, že záklopové dosky a spojovacie lišty sú vyrobené z mäkkého ihličnatého dreva. Maľba na doskách je vyhotovená temperou , na tenkom kriedovom podklade, vlastne bielom nátere s prímesou kriedy. Pigmenty sú prírodné, farebnosť dobre zachovaná. Pôsobením času sa maľovaná vrstva značne poškodila, spráškovatela, oddeľovala sa od dreva, väčšinou aj s kriedovým podkladom. Zaznamenal sa úbytok maľby, niektoré miesta boli opadané až po drevo. Zatekanie spôsobilo žltohnedé fľaky v niektorých partiách stropu. Od roku 2002 však môžu veriaci a návštevníci kostola obdivovať strop v jeho plnej kráse.

Lipy

Svojský ráz dodáva kostolíku 7 starých líp, ktoré sú vysadené v blízkosti ohrady kostola po jej vnútornej aj vonkajšej strane. Ich vek je asi 550 rokov, prezrádzajú to ich kmene s obvodmi 360 cm, 310 cm, 285 cm, 265 cm a 220 cm. Od roku 1975 sú zákonom chránené. 

20. storočie

Po dlhých urgenciách u Pálfiovcov sa podarilo v roku 1927 získať finančné prostriedky na zakrytie veže.  Tá bola pokrytá šindľom, takisto aj múry okolo kostola, strecha bola zakrytá eternitom. Súčasne s týmito prácami Porubčania vyhotovili aj nový vchod na chór, aby naň mohli vychádzať aj z vonkajšej strany.

19. decembra 1966 začal generálnu opravu kostola dodávateľ stavebných prác Pamiatkostav Žilina. Práce boli ukončené 22. februára 1972. Za ten čas sa obnovila vežová konštrukcia, vymenila sa krytina na celom kostole aj múroch šindľom, veža sa obložila červeným smrekom  a obnovila sa fasádna omietka. Tieto práce stáli 984 181 Kčs. Financie sa získali pomocou dotácie zo štátneho rozpočtu, zbierky veriacich  a z iných zdrojov. Peniaze, čo zvýšili – 7733,71 Kčs sa použili na výmenu schátraných kostolných dverí. Kňaz konštatuje, že „po prevedení týchto prác je potrebné pristúpiť k realizovaniu reštauračných prác v interiéri – k obnove fresiek, oltára a stropu, čo zabezpečil Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave. Za tým účelom od roku 1972 rímskokatolícky úrad v Lazanoch uvádzal každoročne v rozpise rozpočtu mimoriadnych výdavkov a príjmov 800 000 Kčs na vnútornú generálnu opravu kostola,  aby táto pamiatka celonárodného významu bola zachránená. Okresný národný výbor v Prievidzi zaslal farskému úradu v Lazanoch roku 1974 list, v ktorom oznamuje, že v okrese je 137 nehnuteľných štátom chránených pamiatok, ktorých stav je v mnohých prípadov, vrátane porubského kostola, veľmi zlý, avšak nemajú toľko finančných zdrojov, ktorými by tento stav mohli zmeniť. Kostol v Porube potrebuje nevyhnutne začať so záchrannými prácami, tieto práce však môžu vykonávať jedine odborníci  - reštaurátori a tým sa veľmi zvyšujú náklady, čím sa reštaurácia odkladá.

V roku 1975 zámočník Rudolf Hepner z Nitrianskeho Pravna, rodák z Poruby, vyhotovil za 6000 Kčs tri umelecké železné brány, ktoré boli vsadené do múra obklopujúceho kostol.

Gotické drevené sošky svätého Mikuláša, Juraja, Václava a Ladislava boli taktiež v tomto roku prevzaté Krajskou galériou v Bojniciach za účelom reštaurácie, pretože boli napadnuté červotočom a plesňou. Ak by sa  s ich stavom nič nerobilo, boli by vystavené úplnému zániku. Sošky sa v súčasnosti ešte stále nachádzajú v Bojniciach, v porubskom kostole sú len ich odliate kópie.  

V roku 1978 majster z Poruby, ktorého meno kronika neuvádza, zhotovil podľa nových liturgických predpisov oltár, ktorý kostolu daroval. Pod týmto oltárom sa myslí obetný stôl, kde kňaz slúži svätú omšu.

Zásluhou Jozefa Tisaja a kostolníčky Paulíny Drábovej  sa v júni roku 1980 zaviedol do areálu porubského kostola vodovod, ktorého prípojku napojili na dedinský vodovod.

Koncom novembra 1981 sa vymenili staré bezpečnostne nevyhovujúce dvere za nové, ktoré na návrh architekta Tomašáka vyrobilo Drevárske družstvo v Prievidzi.

V roku 1983 boli z bezpečnostných dôvodov nahradené staré okná novými – dupľovanými .

V roku 1990 sa natrelo šindľové obloženie veže. Nasledujúci rok bola vykonaná úprava fasád okrem východného štítu a múru lode, presbytéria a sakristie. Celoplošne sa vybielili fasády veže, lode, predsiene a prístavby schodišťa.

V období od roku 1927  - 1997 boli na porubskom kostole vykonané len opravy menšieho charakteru, s výnimkou veľkých prác v exteriéri. I keď panovala mienka, že reštaurácia interiéru je skutočne nevyhnutná, záchranu vzácnych malieb, stropu, či oltára blokoval nedostatok financií.

Generálna oprava

29. septembra 1997 sa po niekoľkomesačných prípravách a rozhovoroch na Obvodnom úrade v Prievidzi, na odbore kultúry, podpísala zmluva medzi skupinou reštaurátorov, ktorí vyhrali konkurzné konanie o vykonaní prác celkovej obnovy kostola svätého Mikuláša v Porube. Krátko na to sa začali aj prvé práce. V tom čase bol kňazom v lazianskej farnosti Viktor Kraus. Podpisu zmluvy a začatiu prác predchádzalo nespočetné množstvo žiadostí o finančnú pomoc, ktorá však bola kompetentnými úradmi niekoľko rokov zamietaná. Sväté omše sa začali slúžiť v kultúrnom dome. Projektu celkovej obnovy kostola predchádzal rozsiahly archeologický aj reštaurátorský výskum. K dispozícii boli dva milióny korún.

Už v roku 1998 sa však práce spomalili nielen kvôli nejednoznačným stanoviskám pracovníkov pamiatkového ústavu a reštaurátorov, ale najmä kvôli nedostatku peňazí. Štátny fond kultúry Pro Slovakia zamietol žiadosť o finančný príspevok a namiesto požadovaných a avizovaných troch miliónov poskytol len stotisíc korún.

V tomto roku práce príliš nepokročili, dôvodov bolo viac. Či už kvôli financiám, ktoré stále chýbali, kvôli nepružnosti pracovníkov pamiatkového ústavu a pre ďalšie skutočnosti, ktoré neustále menili situáciu. Vybudoval sa vzduchový kanál na odvetrávanie podlahy a začali sa prípravy na betónovanie časti podlahy. V roku 1999 sa dokončila betonácia  a chystalo sa vloženie elektrickej inštalácie. Financie neboli žiadne.

Od septembra roku 2001 sa začali reštauračné práce na drevenom renesančnom strope. Už v jarných mesiacoch roku 1998 sa v rámci výskumu zisťoval stav drevnej hmoty, konštrukcie či stav renesančnej maľby. Zistila sa aj zaujímavá skutočnosť, že strop bol uložený asi o 40 centimetrov nižšie ako bol situovaný starší neskorogotický trámový strop. Dôkazom boli nástenné maľby objavené po demontáži,  ktoré boli nad úrovňou renesančného stropu a skutočnosť, že strop o niekoľko centimetrov prekrýval vrchol triumfálneho oblúka. Na základe výskumu sa určila jediná metóda, ktorou sa môže strop reštaurovať, a to konsolidovanie a sanovanie hmotnej podstaty stropu, jeho nosného systému a maľovanej plochy. Originálna polychrómia a drevná hmota sa zachovali v dostatočnej miere, a teda bolo možné strop kompletne zreštaurovať a chýbajúce partie doplniť. Aby sa mohli reštauračné práce začať, strop musel byť kompletne demontovaný. Časti stropu poškodené červotočom boli zakonzervované a zabezpečené proti ďalšiemu napadnutiu. Zistilo sa, že drevo tenkých líšt je natoľko poškodené, že ho bude treba nahradiť novými lištami, pretože sa už chemicky nedá spevniť. Maľované záklopové dosky bolo možné ponechať v pôvodnom stave,  boli zakonzervované a stabilizované. Po týchto opatreniach sa mohlo pristúpiť k estetickej a vzhľadovej obnove stropu. Zachované časti renesančnej maľby boli zreštaurované, zvyšok sa doplnil retušou a rekonštrukciou. Strop reštaurovaním nadobudol pôvodný vzhľad a pôvab. Práce realizoval kolektív reštaurátorov - akademický maliar Miroslav Šurin (zodpovedný reštaurátor), akad. maliar Jozef Dorica, akad. maliar Vojtech Mátnik a  akad. maliar Mário Flaugnatti. V júni 2002 sa pripravila závesná konštrukcia, aby mohol byť strop nainštalovaný.

Ďalšia etapa reštaurovania spočívala v čistení stien a odstraňovaní premalieb na freskách s predpokladaným ukončením do 30. novembra 2002.

Svojpomocne bol natretý šindľom pokrytý múr okolo kostola, do piesku bola položená kamenná dlažba pred vstupom do kostola dokončila sa nová sakristia, kde prebiehali práce čistenia stien, urobila sa nová omietka, položila sa dlažba a vymaľovalo sa. Pomocou firmy UNIMAT sa zapojilo plynové kúrenie. Zásluhou Františka Kotúľa sa dokončila elektroinštalácia, kostol ozvučili Milan Svitok a Milan Petráš z Prievidze, sklenou vatou sa zateplili povaly. Miroslav Lajtman vyrobil nové lavičky a dvere do sakristie. Staré lavice v lodi kostola už boli nepoužiteľné, zatiaľ ich nahrádzali stoličky.

6. decembra 2002 sa po piatich rokoch slúžila svätá omša v kostole sv. Mikuláša, i keď nebol ešte úplne obnovený. Chýbali lavice a oltár svätého Mikuláša, ktorý nebol dosiaľ zreštaurovaný. Na úplné dokončenie bolo potrebné získať ďalších päť miliónov korún.

Začiatkom septembra roku 2003 pokračovali renovácie na porubskom kostole. Dokončoval sa sanačný program v interiéri a obnovila sa omietka v podveží. Práce, ukončené koncom novembra, realizovali zamestnanci reštaurátorov. V tomto mesiaci sa takisto začalo s výrobou nových lavíc. Lavice by mali byť dokončené v apríli roku 2004 a budú kópiou pôvodných. 

V roku 2004 sa spravilo osvetlenie a elektrifikácia zvonov, ktorá uľahčila život zvonárom.

Nasledujúci rok sa obnovy dočkali aj vzácne fresky. Reštaurátori ich retušovali a miesta, ktoré už neboli viditeľné, dopĺňali farbou. Tieto práce sa však týkali len malieb v presbytériu a pokračovali až do roku 2008, kedy boli definitívne dokončené. Čo sa týka fresiek v lodi, ku koncu roka 2008 sa postavilo lešenie a začala sa reštaurácia.

V roku 2009 sa ukončili práce na obnove kostola a dnes ho môžeme obdivovať v plnej kráse. Náklady sa vyšplhali na takmer 332 000 eur, zatiaľ však nie sú konečné, ale táto pamiatka si takúto investíciu nespochybniteľne zaslúžila.