Osobnosti

Laureáti CENY OBCE Poruba

Mgr. Peter Hepner – in memoriam

Patril k mimoriadne aktívnym osobnostiam našej obce, jeho účasť bola viditeľná vo viacerých oblastiach. Povolaním, v ktorom sa našiel, bolo učiteľstvo. Za katedrou strávil takmer štyri desaťročia. S krátkou výnimkou Nitrianskeho Pravna celý profesionálny život strávil v lazianskej škole, z toho 22 rokov ako zástupca riaditeľa. Jeho druhou veľkou vášňou bolo dobrovoľné hasičstvo. Členom porubského zboru dobrovoľných hasičov bol viac ako polstoročie. Bol členom revíznej komisie, kultúrnym referentom a tajomníkom, niekoľko rokov aj členom predsedníctva okresného výboru. Viedol kroniku hasičov a láske k tejto ušľachtilej činnosti priviedol aj desiatky žiakov v hasičskom krúžku na lazianskej škole. Stopu zanechal aj v porubskej samospráve, či kultúre ako činorodý člen osvetovej besedy a režisér ochotníckych divadiel. Svojou výrečnosťou bol často oslovovaným a ochotným rečníkom na rôznych verejných zhromaždeniach. Dar reči mierou vrchovatou zúročil v porubskej kronike, ktorú písal neuveriteľných 50 rokov. Sám sa stal akoby chodiacou kronikou Poruby. Aj vďaka nemu máme plasticky, verne a unikátne zdokumentované dejiny našej obce.

Elena Horská – in memoriam

Rodáčka z Podbrezovej, čerstvá absolventka učiteľskej akadémie, do Poruby prišla v roku 1934. Vtedy možno ani sama netušila, že naša obec sa stane jej jediným pôsobiskom i trvalým domovom. S tunajšími obyvateľmi zdieľala obdobie hospodárskej krízy, vojny, povojnovej konsolidácie i náročné budovateľské obdobie. Dve desaťročia bola riaditeľkou porubskej školy. Veľkou mierou sa zaslúžila o výstavbu novej, modernej budovy školy, na ktorú obec i jej žiaci čakali takmer štyri desaťročia. O jej pedagogických kvalitách svedčí hodnotenie porubských žiakov, ktorí boli spomedzi všetkých žiakov prechádzajúcich na iné školy v širokom okolí najlepšie pripravení. Po takmer štyroch desaťročiach za katedrou odišla na odpočinok. No neobmedzovala sa iba na prácu v škole. Pracovala tiež ako poslankyňa miestnej i okresnej samosprávy, bola predsedníčkou Výboru žien, tajomníčkou červeného kríža a správkyňou osvetovej besedy v Porube.

František Marko – in memoriam

Bol posledným predsedom Miestneho národného výboru v Porube v rokoch 1986 – 1990 a zároveň prvým starostom obce v rokoch 1990 – 2002. Počas, v novodobých dejinách rekordných, štyroch volebných období vo vedení obecnej samosprávy sa zaslúžil o výraznú zmenu vzhľadu našej obce a kvality života jej obyvateľov. Výsledkom jeho práce bolo vybudovane novostavby materskej školy, lyžiarskeho vleku, rekonštrukcia starých objektov obecného úradu, kultúrneho domu a hasičskej zbrojnice, z ktorých vznikol súčasný, architektonicky zaujímavý objekt. Veľkou mierou sa zaslúžil o plynofikáciu obce, ktorá bola realizovaná na regionálne pomery v rekordne krátkom čase. Zásluhu mal aj na množstve nemenovaných drobných aktivít, či už ako bývalý člen zastupiteľstiev a komisií obce či aktívny člen spoločenských organizácií.

Jozef Tisaj – in memoriam

Výraznou osobnosťou Poruby bol Jozef Tisaj, známejší s prídomkom Zápotocký. Počas celého života sa živo zaujímal o dianie v obci a vždy, keď mohol, priložil ruku k dielu. A jeho prácu bolo vidieť. V mladosti sa pridal k ochotníckym divadelníkom, ktorí najmä pod režijnou taktovkou porubských učiteľov nacvičovali zaujímavé a úspešné predstavenia. Zanietenie pre divadlo mu ostalo aj neskôr, keď bol obľúbeným dekoratérom a maskérom pre mládežníckych a divadelných ochotníkov. Funkciu tajomníka vykonával v zbore dobrovoľných hasičov. No najväčšiu a celoživotnú zásluhu mal pri udržiavaní a prácach spojených s opravou Kostola sv. Mikuláša biskupa v Porube. Takmer 50 rokov bol spoľahlivým spolupracovníkom a poradcom kňazov u nás pôsobiacich. Jeho zásluhou máme v kostole kópie vzácnych gotických sôch, ktorých originály sú v bojnickom múzeu. Osobne sa angažoval pri presadzovaní nevyhnutých opráv kostola už v 60. až 80. rokoch 20. storočia. No najmä rozsiahla rekonštrukcia stavby a reštaurovanie vzácneho interiéru kostola na prelome 20. a 21. storočia boli hlavne jeho iniciatívou. Organizoval dobrovoľnícke brigády a sám sa ich zúčastňoval. Za svoju mimoriadnu a nezištnú pracovnú aktivitu v obci požíval všeobecnú úctu a patril k najváženejším osobnostiam.

Ing. Róbert Škultéty – in memoriam

Niť života človeka má rôzne dĺžky. Niektorí môžu pracovať dlho, do vysokého veku. Iným však čas odmeral iba krátku etapu. Tí akoby to vedeli a preto je ich činnosť intenzívnejšia, miestami až obdivuhodne. To bol príbeh Ing. Róberta Škultétyho. Láska k prírode a športové a pohybové aktivity na prospech všetkým sa stali jeho životným poslaním. Už v mladom veku sa živo zapájal do diania v Porube. Patril medzi aktívnych turistov. V roku 1980 bol jedným z organizátorov turistického diaľkového pochodu „Porubskej 30-ky“. Patril tiež medzi najaktívnejších budovateľov lyžiarskeho vleku na Dieloch. Vnímal nedostatky športového areálu na porubskom ihrisku a preto inicioval nápad zriadenia klziska. Nadšenie z budovania prerástlo aj do myšlienky založenia občianskeho združenia Klub športu, ktorého sa stal prvým predsedom. Myšlienke činnosti klubu veril, vložil do neho všetky osobné sily a nešetril i vlastné prostriedky. Klub športu sa stal dôstojným partnerom obce Poruby pri realizovaní viacerých športových aktivít v obci. Stál za nápadmi vzniku obecnej zabíjačky a karnevalu na ľade. Organizoval brigádnickú činnosť pri úpravách klziska, ktoré prerástlo i do zázemia pre basketbal a stolný tenis. Na túto činnosť vyhľadával grantové a sponzorské prostriedky. Členovia i nečlenovia klubu sa tešili na vždy dôkladne pripravené podujatia s bohatým turistickým programom po regióne i celom Slovenska. V rozlete práce a na vrchole tvorivých síl však niť jeho nekonečných nápadov prerušila neuveriteľná správa o jeho náhlom odchode. Priatelia mu v športovom areáli v Porube, ktorý bol jeho celoživotným dielom, umiestnili pämätnú tabuľu.

Mgr. Albert Priehoda – in memoriam

Už v mladosti mal blízko k športu, ktorý ho sprevádzal celým životom. Najskôr organizoval telovýchovu v rodnej Porube. Po absolvovaní Tyršovho ústavu v Prahe položil základy organizovanej atletiky a plávania na hornej Nitre. Pracoval ako cvičiteľ, metodik a tajomník Okresného výboru Československého zväzu telesnej výchovy. Často písal do okresných novín. Svoje znalosti si rozšíril štúdiom na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave. Zároveň bol dlhoročným profesionálnym trénerom plávania v TJ Slovan Bojnice. Plavkyne z oddielu priviedol do celoštátnej plaveckej ligy a sám bol tiež dekorovaný zlatou medailou. Inicioval vznik kurzov plávania pre deti a žiakov materských a základných škôl. Po revolúcií sa venoval verejnej činnosti. Viedol Okresnú školskú správu v Prievidzi. Ako predseda MO Matice slovenskej sa zaslúžil o výstavbu súsošia sv. Cyrila a Metoda v Prievidzi. No naďalej pracoval i v telovýchovnom a olympijskom hnutí, viedol osvetové prednášky. I keď väčšinu živote prežil v Prievidzi, pochovaný je v rodnej Porube. Za rozvoj telovýchovy a športu v Prievidzi mu bola udelená in memoriam Cenu primátora mesta Prievidza.

Tomáš Boško – in memoriam

V tomto roku uplynulo už 105 rokov od jeho narodenia. Bol teda o päť rokov starší ako Dobrovoľný hasičský zbor v Porube, ktorý si v týchto dňoch pripomína rovnú storočnicu. Dobrovoľným hasičom venoval celý svoj život. Medzi hasičov vstúpil v roku 1945 a zakrátko sa zaradil k najaktívnejším členom. Už v roku 1949 bol zástupcom veliteľa, od roku 1951 tajomníkom i kronikárom. Predsedom Zväzu požiarnej ochrany v Porube sa stal od roku 1953 na celé jedno desaťročie. Od roku 1964 prevzal funkciu veliteľa a tým bol neuveriteľných 20 rokov. Dosiahol mimoriadne zásluhy na rozvoji, dobrej práci a výsledkoch porubských hasičov v prevencii i v technických činnostiach. Bol vzorom pre mnohých, najmä pre mladú generáciu. Jeho zanietenie a odhodlanie si všimli aj v okresnej organizácií, keď ho zvolili za člena okresného výboru. Hasičov zastupoval tiež ako dlhoročný poslanec obecnej samosprávy. Výsledky jeho celoživotnej práce v prospech budovania dobrovoľného hasičstva boli odmenené v podobe viacerých ocenení a čestných uznaní.

Prof. PhDr. Jozef Škultéty, CSc. – in memoriam

Každá obec sa rada hrdí svojimi rodákmi, ktorí šíria o nej dobré meno. Jedným z takých bol aj náš laureát. Narodil sa 9. marca 1930 v Porube. Po maturite na prievidzskom gymnáziu študoval francúzštinu a históriu na FiF UK v Bratislave. Internú ašpirantúru absolvoval v Prahe na Karlovej univerzite. Od roku 1956 sa vrátil na domovskú fakultu v Bratislave ako odborný asistent. Učarovali mu románske jazyky, z nich hlavne španielčina, ktorej venoval svoju bohatú pedagogickú, výskumnú i publikačnú prácu. Bol dlhoročným vedúcim Katedry romanistickej filológie, neskôr Katedry rumunskej, španielskej a talianskej filológie. Bol menovaný za docenta, v roku 1969 za profesora pre románsku jazykovedu. Vo vedeckej a pedagogickej práci sa zaoberal porovnávaním románskych jazykov, španielskou lingvistikou, lexikológiou, frazeológiou a lexikografiou. Písal učebnice, skriptá, slovníky, viacero odborných štúdií. Podieľal sa na vydaní viacerých popularizačných kníh – cestopisov a príručiek. Prekladal zo španielčiny, predovšetkým umelecké diela. Absolvoval niekoľko dlhších študijných pobytov v Španielsku a krajinách Latinskej Ameriky. Bol členom rôznych vedeckých a akademických komisií, zakladajúcim členom, predsedom a podpredsedom Krúžku moderných filológov pri SAV, členom medzinárodných vedeckých združení. Profesor Jozef Škultéty zomrel 13. júla 1992 v Bratislave. Na pána profesora si aj po rokoch spomínajú jeho niekdajší kolegovia a spolupracovníci i zo zahraničia nielen ako na významnú vedeckú osobnosť, ale najmä ako na vzdelaného, skromného a veľmi chápavého človeka.

Miroslav Gaman – in memoriam

Futbal bol a dodnes je najobľúbenejšou kolektívnou hrou v histórii Poruby. Každý malý chlapec sa najradšej naháňa za loptou. Mnohým táto záľuba vydrží dlhšie a futbalu sa venujú profesionálne, v žiackych, dorasteneckých i v mužstvách dospelých. No nie je už veľa takých, ktorým sa futbal stane celoživotným poslaním. A to je aj príklad nášho laureáta. Miroslav Gaman začínal s futbalom ako hráč. V TJ Magura Poruba postupne prešiel všetkými vekovými kategóriami. Svoje schopnosti a zanietenie však nepreukazoval iba na trávniku. V domovskom klube sa upísal aj funkcionárskej aj trénerskej práci. S trpezlivosťou a zmyslom pre fair-play uvádzal desiatky najmladších žiakov do pravidiel hry, usmerňoval ich schopnosti a formoval výkony. Pri mužstve stál v časoch dobrých i tých horších. S jeho menom ako vedúcim mužstva dospelých sú spojené aj najväčšie úspechy – postup do najvyššej okresnej súťaže v ročníku 2002/2003. Bol tiež aktivistom Oblastného futbalového zväzu v Prievidzi, kde naposledy zastával funkciu člena a zastupujúceho predsedu športovo-technickej komusie. Stovky dobrovoľníckych hodín strávil na porubskom futbalovom ihrisku, o ktoré sa staral, budoval ho i zveľaďoval. Porubský futbal i propagoval, keď o dianí ochotne poskytoval informácie do okresných novín aj do kroniky obce.

Ing. Helena Čavojská

Bola prvou ženou na poste najvyššieho predstaviteľa samosprávy v dejinách našej obce. Starostkou obce Poruby bola počas troch volebných období, v rokoch 2006 – 2018. Zaslúžila sa o rekonštrukciu objektov vo vlastníctve obce, pouličného osvetlenia, vykúpenie pozemkov pod cestou do Kanianky a pod cintorínom, revitalizáciu námestia pred kostolom, vybudovanie dvoch bytových domov s 22 nájomnými bytmi, multifunkčného ihriska, parkovacích miest pri kostole,  dobudovanie turistickej chaty na Rovni, a pod. Skvalitnili sa tiež služby poskytované občanom. Pod jej vedením obec prispievala aj na opravu a zveľaďovanie historických a kultúrnych pamiatok v našej obci a na činnosť viacerých občianskych združení.

Peter Pediač

Post predsedu miestneho národného výboru zastával s menšou prestávkou v rokoch 1964 – 1981. Aj dnes, vo vysokom veku, sa stále živo zaujíma o dianie v našej obci. Zaslúžil sa o vybudovanie vodovodu, rekonštrukciu kultúrneho domu a hasičskej zbrojnice, výstavbu domu smútku, budovanie a opravu ciest, modernizáciu verejného osvetlenia, zriadenie klubu mládeže a iné. Rôznymi aktivitami pomohol vytvoriť priaznivé podmienky na individuálnu bytovú výstavbu. Počas jeho pôsobenia bolo v obci postavených 60 nových domov. Aj na odpočinku bol ešte aktívny, keď patril k zakladateľom a prvý viedol miestnu organizáciu Jednoty dôchodcov Slovenska.

Dobrovoľný hasičský zbor (1924)

Dobrovoľný hasičský zbor v Porube je najstaršou, nepretržite pracujúcou, masovou a spoločenskou organizáciou v našej obci. V tomto roku si pripomína už 95. výročie svojho založenia. Počas tohto obdobia sa v jej radoch vystriedali desiatky členov, ktorí výraznou mierou propagovali a rozširovali ciele a ideály dobrovoľnej protipožiarnej ochrany. Okrem toho sa podieľali na ochrane a zveľaďovaní majetku obce a všetkých občanov, brigádnicky odpracovali stovky dobrovoľníckych hodín pri budovaní verejno-prospešných stavieb, organizovali kultúrny i spoločenský život. V nemalej miere dodnes, svojou prácou, účasťou a úspechmi v súťažiach šíria dobré meno našej obce doma i za hranicami regiónu.

Telovýchovná jednoty Magura Poruba – Futbalový oddiel (1953)

Za handrovou, neskôr koženou loptou sa naši otcovia či starí otcovia naháňali už v 30. rokoch 20. storočia. Futbal patril kedysi a patrí aj dnes k najpopulárnejším športom v našej obci. Futbalový oddiel Telovýchovnej jednoty Sokol Poruba bol založený v roku 1953 a odvtedy, už 66 rokov, sú porubskí futbalisti súčasťou športového diania na hornej Nitre. Nespočetný by bol rad všetkých funkcionárov i hráčov oddielu. Jedno však majú spoločné: svojimi výkonmi šíria športového ducha, idey fair-play i dobré meno našej obce.

Stanislav Oboňa

Rodák zo susedných Lazian študoval na Pedagogickej škole v Nitre. Voľba školy bola pochopiteľná, keďže mu učarovalo povolanie učiteľa. Za katedru sa postavil najskôr v školách v Nitrianskom Pravne a v Tužine. Keď si nadriadení všimli vzornú organizáciu jeho práce, poverili ho vedením školy v Malinovej. Vo funkcii sa osvedčil a preto bol od roku 1970 menovaný za riaditeľa a zároveň vyučujúceho do základnej školy v Porube. Príchod mladého riaditeľa znamenal nové obsahové zmeny vo výučbe. Výrazné kvalitatívne zmeny obsiahli aj život školy a dotýkali sa vybavenia celého zariadenia, estetiky budovy i okolitého prostredia. V školskom roku 1975/76 sa porubská škola stala malotriedkou s triedami prvého stupňa. Napriek tomu vo svojom úsilí nepoľavoval, práve naopak. Pod jeho vedením žiaci dosahovali výborné vzdelávacie výsledky. Vďaka nemu sa o porubskej škole nadriadení vyjadrovali s pochvalou a uznaním. Dve desaťročia plodnej pedagogickej práce boli sprevádzané dokonalou organizovanosťou a príkladnou hospodárskou starostlivosťou. Svedčia o tom aj čestné uznanie a diplomy, ktoré mu udelil Odbor školstva ONV v Prievidzi. Keď v roku 1991 odchádzal z postu riaditeľa a v roku 1994 na odpočinok, mohol sa na výsledky svojej práce i na štyri desiatky rokov za katedrou obzrieť s uspokojením.

doc. RNDr. Ľubomír Marko, PhD.

Matematika je seriózna veda, ktorá budí rešpekt. Zároveň je vzácne presná, pretože sa riadi zákonitosťami. Môže byť aj náročná, ale to pre tých, ktorí ju nevedia počúvať. No napriek všetkému sa naučiť dá. Keď Vás ju učí pedagóg, ktorý Vás ju chce naučiť. Naučil sa ju aj chlapec z našej dediny. Aj keď neskôr odišiel do veľkého mesta a sveta, na svoju rodnú obec nezabúda a hlási sa k nej. V roku 1975 ukončil štúdium na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Keďže objavil v sebe dar, že dokáže vzdelávať iných, zvolil si profesionálnu dráhu vysokoškolského pedagóga. Najskôr na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK. Od roku 1990 pôsobil na Fakulte elektrotechniky a informatiky bratislavskej STU. Postupne získal vedeckú hodnosť a bol habilitovaný na docenta. Stále však bol v kontakte so študentmi. Sám seba považoval za obyčajného pedagóga matematických vied. No študenti sa na jeho prednášky tešili, pretože vždy boli podfarbené aj známymi humornými vložkami. Stali sa pamätnými, študenti 500 z nich spísali a vydali knižne pod názvom "Ľubkove Markovinky". Sú svedectvom, že vynikajúci pedagóg dokáže naučiť kohokoľvek, keď vie ako. Doc. Marko sa venoval aj vedeckej práci. Spolupracoval na viacerých výskumných úlohách, prednášal na odborných konferenciách doma i v zahraničí. Bohatá je aj jeho publikačná činnosť. Vynikajúce odborné a pedagogické výsledky i organizačné schopnosti nášho laureáta neušli pozornosti nadriadených, ktorí ho poverili vedením Katedry matematiky. On-line prostredie, ktorému sa venoval vo svojej habilitačnej práci, si naplno vyskúšal počas covidovej epidémie. Vynikajúco zvládol túto náročnú formu vzdelávania. Tá uzavrela aj jeho bohaté pedagogické pôsobenie.

Milan Gross

Najčastejšie ho stretávame s fotoaparátom na krku. A ak Vám náhodou neodpovie na pozdrav, je to tým, že sa práve zameral na objekt hodný zvečnenia. Náš laureát je jedným z mála aktívnych  profesionálnych fotografov v našom regióne. A to už dlhé desaťročia. Obzor jeho záujmu je rôznorodý: reportážna fotografia, reklamná fotografia, modeling, pamätihodnosti, krásy prírody, kultúrno-spoločenské podujatia. No najbližšie sú mu reportáže z bežného života ľudí a inscenované, vopred naplánované scény. Každá jeho fotografia však ukrýva zašifrovanú metaforu. Za roky práce si vytvoril bohatý a vzácny archív. Jeho fotografie mohli vidieť návštevníci autorských výstav v Prievidzi, Žiari nad Hronom, českom Jeseníku, maďarskom Salgotariáne či nemeckom Ibbenbürene. Zúčastňuje sa tiež na súťažiach, z ktorých si priniesol viaceré ocenenia. Za všetky spomenieme Hlavnú cenu – Grand Prix – z festivalu HoryZonty v roku 2021, 2. miesto vo fotografickej súťaži najkrajších záberov z Prešovského kraja za rok 2023, v kategórii Šport a voľnočasové aktivity alebo 3. miesto v medzinárodnej súťaži Slovak Press Photo v roku 2017. Jeho fotografie môžeme nájsť aj v mnohých publikáciách z oblasti cestovného ruchu, či monografiách obcí a miest na celom Slovensku. Svoje vedomosti a zručnosti si nenecháva iba pre seba, rád sa s nimi podelí, či už ako lektor fotoklubu v minulosti alebo člen odbornej poroty niekoľkých regionálnych i celoslovenských súťaží. Už dlho fotografiami dokumentuje dianie v našej obci, v ktorej má svoje korene a ktorá sa po mnohých rokoch stala i jeho domovom.

Peter Oboňa

Rodák zo susedných Lazian dostal do vienka talent na hudbu. Už v mladom veku mu učarovala organová hudba a liturgický sprievod bohoslužieb vo farskom kostole v Lazanoch. Svoje začiatky hry na organe začal písať v roku 1990, keď sa ako 15-ročný mladý muž stal lazianskym organistom. Sakrálna hudba je neoddeliteľnou súčasťou slávnostnej liturgie. Pre veriacich je veľmi ťažké predstaviť si, že by prišli do kostola na nedeľnú či slávnostnú Svätú omšu a neznel by tam organ. Byť hudobníkom je náročné, byť organistom ešte náročnejšie. Náš laureát sa však nikdy nebál náročných výziev, čoho dôkazom bolo, že začal pôsobiť aj ako organista v Porube a pravidelne sprevádzal bohoslužby. Počas svojho pôsobenia odohral tisícky bohoslužieb, desiatky sobášov a stovky posledných rozlúčok. Organistom je do dnes a stále aktívne pôsobí vo farskom a občas i v našom kostole. Hudba ho spojila aj s jeho životnou partnerkou – manželkou Jankou. Spolu vytvorili pár nie len v živote, ale aj pri kráľovskom nástroji. Svoje skúsenosti ochotne a rád odovzdal a vychoval aj nástupcu v hre na organe. Jeho osobitý prístup a zmysel pre zodpovednosť sú príkladom usilovnej a nezištnej práce v prospech kultúrnej spoločnosti a cirkvi na regionálnej úrovni.

Laureáti CENY STAROSTU OBCE Poruba

Anna Beňová

Tichá a skromná žena, za ktorú hovoria výsledky jej práce. A tou je starostlivosť o naše najmenšie deti. Im venovala celý svoj pracovný život. Dve desaťročia, v rokoch 1992 – 1997 a znovu v rokoch 2004 – 2019, ako riaditeľka viedla kolektív Materskej školy v Porube. Cez rôzne delimitácie a organizačné zmeny zariadenie konsolidovala a pozdvihla jeho úroveň po pedagogickej i materiálnej stránke. Pohotovo reagovala na spoločenské trendy, čím z našej škôlky pomohla vytvoriť moderné vzdelávacie zariadenie. Jej prioritou sa stala environmentálna výchova a dôraz na humanizáciu výchovno-vzdelávacieho procesu. V závere tohto školského roku, keď pani riaditeľka odchádzala na zaslúžený odpočinok, sa síce s nostalgickou slzou v oku, no predsa hrdo môže pozrieť na výsledok svojej usilovnej práce. Patrila a patrí medzi ženy, ktoré sa svojou prácou a kultúrnou a celospoločenskou angažovanosťou podieľajú na rozvoji obce.

PaedDr. Alena Čavojská

Ďalšia žena, ktorá vzdelávaniu a práci s deťmi upísala svoj život. V porubskej škole začínala ako učiteľka a napokon aj viedla celý jej kolektív. V zložitom období dokázala z dedinskej malotriedky vytvoriť školské zariadenie, ktorého žiaci dosahovali vynikajúce výsledky v porovnaní s rovesníkmi z celého regiónu. Darilo sa jej vylepšovať priestory a školu vybaviť modernou didaktickou a vzdelávacou technikou. Práci s našimi deťmi sa venovala a aj dodnes venuje i mimo školy. Pätnásť rokov vedie a organizačne, materiálne i programovo zabezpečuje detský folklórny súbor Kapsiarik. V ňom s deťmi predškolského i školského veku nacvičuje a propaguje tradície zo života Poruby, ktoré sama originálne zdokumentovala. Jej aktivity nedávno odmenila aj regionálna kultúrna verejnosť cenou Kultúra 2018.

Vasil Čavojský

Stále aktívny a vždy ochotný pomôcť práve tam, kde sa niečo deje. Taký je dodnes pán Vasil Čavojský. Zručný majster odborného výcviku do tajov tesárskeho spracovania dreva zasvätil desiatky mladých chlapcov. Jeho stopy a jeho fortieľ by sme našli na krovoch takmer všetkých porubských domov a tiež na významných stavbách kostolov v Bojniciach i v Porube. Aktívny bol a aj dnes stále je vo viacerých spoločenských organizáciách. Dlhých 37 rokov bol pokladníkom Dobrovoľného hasičského zboru, za túto činnosť dostal niekoľko ocenení. Ako člen TJ Magura Poruba patril k najaktívnejším v brigádnickej činnosti pri budovaní verejno-prospešných stavieb v obci. Podobne aktívne pracoval v dozornom výbore Jednoty i v urbárskom spoločenstve. Na slovo vzatý odborník bol niekoľko rokov členom stavebnej komisie pri obecnom zastupiteľstve. Ku každej zverenej práci pristupoval vždy ochotne a zodpovedne. Aj keď sa už roky hlásia, nikdy neodmietne pomoc vždy tam, kde treba ochotnú ruku alebo radu skúseného odborníka.

Dôstojný pán Mgr. Anton Eliaš

V mladom veku počúvol volanie Pána a rozhodol sa študovať teológiu. V roku 1997 bol vysvätený za kňaza banskobystrickej diecézy. Jeho prvým kaplánskym miestom bola Prievidza, potom spravoval farnosť Nevoľné. V roku 2001 sa stal správcom farnosti a od roku 2003 farárom v Lazanoch. Na mladého ambiciózneho kňaza tu čakala úloha, v novodobých dejinách farnosti snáď najväčšia – rozsiahla rekonštrukcia stavby a reštaurovanie interiéru gotického Kostola sv. Mikuláša biskupa v Porube. Skočil do nej rovnými nohami, veď práce prebiehali už niekoľko rokov. Zložité rokovania, finančné zbierky, formuláre na získanie štátnych dotácií, takmer denná prítomnosť na stavbe, koordinácia činnosti reštaurátorov a desiatok dobrovoľníkov a okamžité rozhodnutia iba podčiarkli jeho organizačné schopnosti a ducha ozajstného gazdu. Ani po odchode z lazianskej farnosti do Bojníc nestratil kontakt so svojimi bývalými farníkmi. Stále sa živo zaujíma o náš kostol. Aj jeho zásluhou bola rekonštrukcia a reštaurovanie nášho kostola odmenená cenou svojho druhu najvyššou – Cenou časopisu Pamiatky a múzeá.

Antónia Falátová

Patrí medzi ženy, ktoré sa svojou prácou a kultúrnou a celospoločenskou angažovanosťou podieľala na rozvoji našej obce Jej životným poslaním sa stala práca a starostlivosť o našich najmenších. Životné osudy ju najskôr odviedli mimo Poruby, no po návrate do rodnej obce sa aktívne zapojila do verejno-spoločenského diania. Po otvorení modernej novostavby materskej školy v roku 1987 sa stala jej prvou riaditeľkou. V spolupráci s miestnou samosprávou ju aj organizačne a materiálne vybavila. Vytvorením zariadenia s celodennou starostlivosťou o deti predškolského veku sa naplnili túžby mnohých žien – matiek. Vždy ich dokázala správne pochopiť a vypočuť. Aj jej pedagogickou zásluhou mali deti krajšie detstvo a boli lepšie pripravené na prechod do školy. Vzťah k svojej obci dokázala aj prácou v spoločenskej oblasti. Niekoľko rokov bola poslankyňou obecnej samosprávy, členkou rady obce a predsedníčkou Zboru pre občianske záležitosti.

Juliana Pediačová

Nie je rodáčkou z našej obce, no práve Poruba sa stala jej jediným, najdlhším a srdcu najbližším pôsobiskom. Povolaním učiteľka prišla do našej obce skromne. Stiesnenými, kapacitne a hygienicky nevyhovujúcimi priestormi školy bola možno spočiatku prekvapená, no vytrvala. Za štyri desaťročia činnosti za katedrou či mimo nej sa vyprofilovala na uznávanú osobnosť a vychovala dve celé generácie súčasných Porubčanov. Svedectvom toho sú početné zastavenia i milé pozdravenia a rozhovory, ktoré jej bývalí žiaci rôzneho veku so svojou pani učiteľkou denne radi absolvujú. Má blízko aj ku kultúre, hudbe a divadlu, čoho svedectvom bolo jej úspešné pôsobenie ako riaditeľky miestnej osvetovej besedy. Patrila tiež medzi aktívne členky červeného kríža.

Jozef Pieš

Jeho ruky vždy voňali drevom, z ktorého vedel (a dodnes vie) vyrobiť takmer všetko. K láske k tomuto materiálu viedol ako majster odborného výcviku desiatky a stovky absolventov SOU nábytkárskeho v Pravenci. Aj v rodnej obci sa na neho ako na odborníka a zručného majstra s dôverou obracal každý, kto potreboval niečo poradiť, opraviť alebo z dreva vyrobiť. Pre každého mal a stále má dvere otvorené. Svoj organizačný talent zúročil aj pri práci v spoločenských organizáciách v Porube. V dobrovoľnom hasičskom zbore bol viacero rokov členom výboru, kultúrnym a osvetovým referentom. Okresné orgány dobrovoľného hasičstva výsledky jeho práve odmenili čestným uznaním. Úspešne pracoval aj na poste tajomníka pozemkového spoločenstva Urbár. A napokon spomenieme Základnú organizáciu Jednoty dôchodcov Slovenska, v ktorej bol podpredsedom. Aj tam zúročil svoj organizačný talent a túžbu zmysluplnou prácou pomáhať druhým. No neodpočíva ani dnes, keď je stále obľúbeným členom speváckej skupiny Roveň.

Matej Surovček

Pôvodným povolaním zámočník mal však vždy blízko k drevu a maľbe. Drevom voňal jeho rodný Liptov, i naša podhorská obec, ktorá sa mu stala domovom. Telom i dušou umelec práve drevom a maľbou najzrozumiteľnejšie vyjadruje svoje pocity a umelecké zámery. Inšpiruje sa prírodou, no hlavne tvarom a charakterom dreva. Z rôznych odrezkov alebo celých kusov vytvára menšie sošky, plastiky, reliéfy alebo väčšie a zložitejšie solitéry. Všetky sú do detailov majstrovsky prepracované. Jeho zručné ruky dokážu excelentným spôsobom vyjadriť pocit, hĺbku a cit. Už takmer polstoročie môžu jeho diela viac-menej pravidelne vídať návštevníci výstav na domácej i zahraničnej pôde. Prezentoval sa na spoločných i samostatných výstavách v Liptovskom Mikuláši, Prievidzi, Bojniciach, viacerých obciach hornej Nitry, ale aj v ďalekom Rakúsku, Taliansku a Francúzsku.

Božena Tomanová

Poznáme ju ako aktívnu a odhodlanú ženu. V zrelom veku sa inšpirovala a začala intenzívne venovať svojej vášni a to šitej čipke. Neskôr sa zdokonalila aj v ďalších textilných technikách, ako je tvorba frivolitiek, vyšívanie na vyťahovanej niti, či pre náš kraj najoriginálnejšia a starobylá technika – sieťovanie. Je všestranne zručnou tvorkyňou, jej čipkované obrusy, dečky no predovšetkým obrazy a dekorácie či šperky poznajú milovníci krásneho ľudového umenia ďaleko za hranicami nášho kraja. So svojimi prácami sa predstavila na spoločných i samostatných výstavách či na regionálnych folklórnych festivaloch a podujatiach v Nitrianskom Pravne, Prievidzi, Bojniciach, Pravenci a niekoľko krát aj u nás, doma, v Porube. Spoznať ju však mohli aj účastníci významných celoslovenských či medzinárodných podujatí. Svoje skúsenosti a zručnosti si nenecháva iba pre seba, rada sa s nimi podelí s každým záujemcom. Je držiteľkou ocenenia Líderka roku 2015 v kategórii žena – remeselníčka.

Bohuslav Valach

Vždy a vo všetkom so zmyslom pre poriadok. Takým bol a dodnes je pán Bohuslav Valach. Že táto snaha nebola márna, o tom by mohli rozprávať stovky učňov SOU nábytkárskeho v Pravenci, ktorým bol vychovávateľom. Vštepil im nielen pedagogický, ale aj otcovský vzor. Veľmi činorodý bol však aj na pôde rodnej obce. Do pamäte mnohých sa zapísal ako aktívny ochotnícky divadelný herec vo viacerých divadelných hrách. Dlhé roky bol aktívnym členom dobrovoľných hasičov a porubský zbor napokon aj viedol. Priekopnícke dielo vytvoril v oblasti organizovanej telovýchovy v našej obci, kde patril k jej zakladateľom a prvým trénerom. Niekoľko rokov bol poslancom a členom komisií pri obecnej samospráve. Aj po odchode na odpočinok nestratil nič zo svojho organizačného úsilia. Založil a úspešne viedol miestnu organizáciu Jednoty dôchodcov Slovenska v Porube. Napriek zdravotným problémom ho, s úsmevom na tvári, môžeme stále vídať v speváckej skupine Roveň.

Mária Drábová

Každý ju pozná a jej prácu sme vždy spájali najmä so vzácnym porubským kostolom. Nečudo, veď celé tri desaťročia sa usilovne a obetavo starala o jeho čistotu a poriadok. A už aj roky predtým pomáhala pre tejto práci svojej mame. Za tento čas sa v kostole i vo farnosti vystriedalo viacero kňazov. Na tetu Marišku, ako ju všetci domácky voláme, sa mohol každý z nich spoľahnúť. Vzorná príprava a bezproblémový priebeh bohoslužieb v našom chráme i v Kaplnke Nanebovzatia Panny Márie boli vizitkou aj jej práce. Rovnako zodpovedne pristupovala k propagovaniu historických hodnôt kostola, keď dobrovoľne sprevádzala desiatky návštevníkov a odpovedala na ich zvedavé otázky. Svojou zbožnosťou bola príkladom pravého kresťana aj v období náboženskej neslobody. A obetavosťou, ktorú preukázala starostlivosťou a opaterou o členov svojej rodiny, je dodnes svetlým príkladom aj nám všetkým.

Alena Šnircová

Šťastní sú ľudia, ktorí vedia, čo od života chcú, ktorí môžu napĺňať svoje životné poslanie. Naša laureátka k takým ľuďom patrí. Vysnívala si povolanie učiteľky tých najmenších – detí v materskej škole. Študovala na Strednej pedagogickej škole v Turčianskych Tepliciach a vzdelanie si neskôr rozšírila o atestáciu. Najskôr krátko učila v Malinovej a v Prievidzi na Malonecpalskej ulici. A od roku 1987 až dodnes, je učiteľkou Materskej školy v Porube. Za tie roky sa pedagogický kolektív často menil, no ona je stálicou. Ťažko sa dajú spočítať stovky detí z Poruby i z okolitých obcí, ktoré prešli jej rukami. Doslova rukami, ktorými utierala z tváričiek detí slzičky, ktorými ich hladila, rukami, ktorými ich viedla porubskými uličkami ale aj tajomným svetom prvých vedomostí. A dnes vo svojich rukách už zviera rúčky detí svojich prvých žiakov. Kolobeh života sa zastaviť nedá. S deťmi pripravila množstvo programov, s ktorými sa pravidelne predstavujú v rámci kultúrnych podujatí v obci: stavanie mája, deň matiek, deň detí, úcta k starším a mnohým iným. Množstvo projektov realizuje v zmysle napĺňania zamerania porubskej škôlky ako zariadenia orientovaného na environmentálnu výchovu. Jej projekt „Čaro hračiek“ v súťaži pedagógov v roku 2015 ocenilo Ministerstvo školstva SR a Slovenská agentúra životného prostredia. Aktívne sa zúčastňuje aj na spoločenskom živote v obci ako členka Dozorného výboru Jednoty alebo na podujatiach Klubu športu, kde zastrešovala akcie spojené s deťmi.

Jozef Svitok

Patrí k najstaršej generácii obyvateľov Poruby, ktorá ešte zažila prerod zaostalej podhorskej dediny na modernú obec. Osobne sa zúčastňoval na mnohých dobrovoľníckych aktivitách. S plným nasadením pracoval vo viacerých spoločenských organizáciách. Najčinorodejší bol v porubskom Dobrovoľnom hasičskom zbore. Jeho členom je od roku 1961. Okamžite sa zaradil medzi najaktívnejších členov, či už pri odbornej práci alebo na príprave kultúrnych podujatí. Uvedomoval si potrebu výchovy mládeže, preto inicioval založenie hasičského krúžku pri porubskej škole a s dorastom aj aktívne pracoval. Podieľal sa i na budovaní nových priestorov hasičskej zbrojnice. Na dobrých výsledkoch práce porubských hasičov má veľký podiel, keďže zbor viedol ako jeho veliteľ a zároveň bol veliteľom zásahového družstva. Skúsenosti z oblasti bezpečnosti zúročil tiež ako člen komisie ochrany verejného poriadku pri Obecnom zastupiteľstve v Porube na začiatku 90. rokov. Snahu bdieť nad kvalitou služieb poskytovaných obyvateľom obce sledoval ako dlhoročný člen Dozorného výboru spotrebného družstva Jednota v Porube. A ako jeden z dobrých znalcov porubského chotára veľkou mierou pomohol pri založení a činnosti Lesného pozemkového spoločenstva. Celoživotnou záľubou laureáta je však včelárenie, ktorému sa venuje dodnes. Za zásluhy o rozvoj včelárstva na Slovensku mu bolo udelené aj najvyššie zväzové ocenenie – plaketa „Zlatá včela“ (2019).

Cyril Škultéty

Po vzore svojho otca sa aj on začal spoločensky angažovať v živote našej obce. Už od mladého veku. Rozsah jeho aktivít v rodnej obci bol veľmi široký. V mladosti mu učaroval šport. Idey športu sa snažil aj sám rozširovať, keď viedol ako tréner porubské hádzanárky. Svojimi schopnosťami a húževnatosťou presvedčil, keď mladý, ani nie 30-ročný, sa stal predsedom tzv. národného frontu. Ten na konci 60. rokov združoval a zastupoval všetky záujmové organizácie v Porube v spolupráci s úradmi. Členom obecnej samosprávy – poslancom – sa stal v roku 1971, zároveň bol členom komisie pre verejný poriadok. Ambiciózny mladík prijal aj ďalšiu výzvu: stal sa riaditeľom Osvetovej besedy. Kultúrna činnosť v 70. rokoch bola bohatá: prevádzka kina, knižnice, nacvičenie dvoch divadelných hier, zábavy, súťaže, kurzy, organizovanie zájazdov, oslavy výročí a jubileí. Osvedčil sa aj v tejto funkcii. Preto ho okresné orgány poverili profesionálnou funkciou – tajomníka MNV v Porube na volebné obdobie rokov 1977 – 1981. Zaslúžil sa o budovanie vodovodu, výstavbu telocvične, obchodu Jednoty, bufetu a dobrou radou či usmernením pomohol viacerým obyvateľom obce. Aj po zmene spoločensko-politického zriadenia ostal naďalej aktívny. Stál pri kolíske znovu oživenia urbárskeho spoločenstva vlastníkov v Porube, v ktorom bol viacero rokov členom výboru a tiež horským gazdom a hospodárom. Zároveň bol i funkcionárom Lesného spoločenstva v Porube.

Jozef Znamenák

Aj keď nie je rodákom z Poruby, naša obec sa mu stala domovom a on jej aktívnym obyvateľom. Iniciatívny bol a dodnes je v mnohých oblastiach spoločenského života. Dobrovoľným hasičom sa stal v roku 1973. Patril k najaktívnejším členom pri brigádnickej činnosti. Bol tiež iniciátorom založenia hasičského krúžku pri porubskej škole a sám príkladne pracoval s mládežou. Organizáciu porubských hasičov krátko viedol i ako jej predseda. Lásku k prírode zúročil členstvom v turistickom oddiele TJ. A to členstvo bolo tiež činorodé, keďže sa ochotne zúčastňoval mnohých brigádnických podujatí. Veľkou zásluhou sa pričinil o vybudovanie lyžiarskeho vleku v Štôlni. Láskavý vzťah k prírode dokazuje dodnes, keď patrí medzi najstarších aktívnych včelárov porubského obvodu. Veľkou oblasťou angažovania nášho laureáta je náboženský život. Svojim kresťanským presvedčením sa nikdy netajil. Po rokoch náboženskej neslobody bola pre neho malým zázrakom osobná účasť na  návšteve pápeža Jána Pavla II. v Bratislave na jar 1990. Svoje kresťanské a demokratické presvedčenie sa snažil presadzovať aj v práci samosprávnych orgánov. Konkrétne ako poslanec Obecného zastupiteľstva v Porube a zároveň predseda komisie výstavby. Patril tiež do okruhu dobrovoľníkov, ktorí sa veľkou mierou podieľali na opravách nášho vzácneho kostola. V súčasnosti sa snaží rozširovať dobré knihy katolíckeho Spolku sv. Vojtecha, ktorého je horliteľom. Veľkým prejavom jeho ľudskosti je i dobrovoľné darcovstvo krvi.

Emília Píšová

S našou obcou ju spája veľmi pevné puto. Narodila sa v Porube a prežila tu aj celý svoj doterajší život. Mala to šťastie, že aj zamestnanie si našla v Porube. Ošetrovanie a starostlivosť o hospodárske zvieratá boli nielen jej pracovnou náplňou ale aj záľubou. Veď dodnes, ako už len jedna z mála v našej obci, má doma malú rodinnú farmu s domácimi zvieratami mnohých druhov. Známa v celej dedine však bola i ako vnikajúca kuchárka a pekárka, keď nezriedka pripravovala celé svadobné menu. Zaslúžený odpočinok je obdobie, ktoré prichádza po ukončení aktívnej pracovnej činnosti. Vtedy prichádza obdobie, kedy sa tempo nášho života spomalí a my máme odrazu veľa voľného času. S týmto časom každý naloží podľa svojho uváženia. Naša laureátka ho využila opäť na prácu. Tentoraz organizačnú a funkcionársku. V roku 2004 stála pri vzniku Základnej organizácie Jednoty dôchodcov Slovenska v Porube, ktorej bola od začiatku aktívnou členkou výboru. Vďaka svojim organizačným schopnostiam si získala dôveru členov výboru i celej členskej základne, ktorí ju zvolili i za predsedníčku. Aj jej zásluhou mala organizácia bohatú činnosť a rástol počet jej členov z radov seniorov. Aktívne spolupracovala i s okresnou organizáciou Jednoty dôchodcov Slovenska a svojím zanietením bola mnohým vedúcim predstaviteľom vzorom. Svoju družnosť dokazuje aj v speváckej skupine Roveň, s ktorou absolvovala mnohé vystúpenia v Porube, na hornej Nitre ale aj na viacerých miestach kraja.